Zdravotná sestra vie jednať s ľuďmi, spolupracovať, riadiť, zvažovať aj hodnotiť

Pohľady a postoje študentiek ošetrovateľstva Tamary Magulovej a Ivany Mikulovej z Fakulty zdravotníctva a sociálnej práce Trnavskej univerzity približuje profesorka Ivica Gulášová, garantka II. stupňa študijného programu ošetrovateľstvo.

Prečo ste sa rozhodli pre toto povolanie?

Ivana: Odmalička som prirodzene chcela pomáhať ľudom. Vždy som sa snažila porozumieť ľudom v rôznych situáciách. Vedela som si prirodzene vybudovať dôveru, a tak sa mi ľudia ľahšie zdôverili s ich problémami a obavami. Pacient sa cíti v nemocnici zraniteľný a potrebuje byť vypočutý, rešpektovaný a pochopený. A práve to bolo mojou motiváciou k výberu povolania – aby som mohla ľudským prístupom pomáhať chorým a zároveň pomôcť k zlepšeniu ich zdravia ošetrovateľskou starostlivosťou. Moje štúdium na strednej škole spočívalo v jazykoch, keďže som študovala na bilingválnom gymnáziu. Práve preto boli moji najbližší prekvapení, keď som sa rozhodla pre úplne iný odbor. Neľutujem svoju voľbu aj práve z dôvodu, že môžem poskytnúť vysvetlenie ošetrovateľských intervencií pacientovi inej národnosti. Ťažšie bolo pre mňa odísť do Trnavy, keďže pochádzam z veľkej rodiny. Avšak moje rozhodnutie nikdy nebudem ľutovať, mám rada život v Trnave, práca a univerzita mi dala nesmierne množstvo skúseností, z ktorých budem čerpať, kdekoľvek budem.

Tamara: Ako väčšina „pubertiakov“ som počas štúdia na gymnáziu nemala žiadny väčší záujem a rozhodnutie, čo chcem v živote robiť, som odsúvala. Študovala som na Gymnáziu Angely Merici v Trnave, a pretože sa mi rovnako nechcelo odchádzať z rodnej Trnavy, rozhodla som sa tu zostať. Vlastne som sa posunula iba o uličku ďalej (úsmev). Rozhodovala som sa najskôr medzi pedagogickými odbormi a neskôr zdravotníctvom. Pravdepodobne aj vďaka tomu, že som od malička vyrastala v tomto prostredí, vybrala som si povolanie sestry. Dostávala som otázky typu, či som si naozaj istá, že chcem ísť touto cestou, že som z gymnázia a môžem si vybrať čokoľvek, no napriek tomu ma to neodradilo. Netušila som však, čo všetko ma čaká, ale zároveň som videla od mamy, rovnako sestry, ako často dokáže ľudí uspokojiť iba milé, úprimné slovo a malá rada či pomoc. Bolo to a stále je náročné, ale zároveň krásne obdobie plné nových skúseností a zážitkov. Srdečná a úprimná vďaka patrí všetkým pedagógom či mentorkám na praxi, s ktorými sme mali tú česť sa stretnúť počas štúdia. Len vďaka nim sme takými sestrami, akými sme chceli byť.

Čo ste očakávali od svojho budúceho povolania pri rozhodovaní o jeho výbere?

Pred nástupom na vysokú školu sme si predstavovali prácu v nemocnici trocha inak. Počas štúdia sme sa stretli s rôznymi sestrami či inými zdravotníckymi pracovníkmi, ktorí sa nie vždy správali tak, ako by sa mali. Mnoho študentov mohlo práve toto správanie na oddeleniach odradiť v ich ďalšom štúdiu, čo považujeme za veľkú škodu. Začiatky, či už v na pôde univerzity alebo v klinickej praxi , neboli „malina“, no napriek tomu sme sa nevzdali, vzájomne sme sa podporovali a pokračovali ďalej. Stretli sme sa samozrejme aj s viacerými ochotnými sestrami, ktoré nás zobrali medzi seba a snažili sa nám odovzdať svoje skúsenosti a poznatky. Bolo nám jasné, že praxou nadobudneme najviac skúseností, ale ten pocit strachu z nepoznaného tam stále bol. Očakávali sme príjemné pracovné prostredie a taktiež sme očakávali prácu, ktorá bude vyhovovať našim záujmom a hlavne hodnotám, ktoré máme v sebe stanovené.

Čo očakávate teraz?

Človek sa učí neustále. Prichádzajú nové možnosti, z ktorých sa budeme snažiť vyťažiť čo najviac skúseností. Tie nám pomôžu v ďalšom profesijnom, osobnostnom a kariérnom raste.

Ako a v čom sa splnili, prípadne nesplnili, vaše predstavy?

Naše očakávania a predstavy sa čiastočne splnili. S naberajúcimi skúsenosťami sme viac sebavedomejšie a vieme riešiť rôzne situácie aj samostatne. Vieme vychádzať z vlastných skúseností – ako sme sa cítili na bakalárskom stupni, a práve preto sa snažíme zapojiť študentov na praxi do odborných výkonov a ukázať im, že ich prax má zmysel a že si vážime ich pomoc. Možno nie vždy reagujeme správne, pretože každý človek môže mať horší deň, ale napriek tomu, že sme si prešli praxou, akou momentálne prechádzajú aj noví študenti, myslíme si, že nás chápu a rešpektujú zároveň a naopak aj mi ich.

Máme možnosť ďalšieho zdokonaľovania prostredníctvom rôznych seminárov či konferencií, na ktorých sa radi zúčastňujeme, keď je to možné. Na druhej strane za týmito seminármi, konferenciami musíme cestovať, čo je pre nás menšia nevýhoda, najmä z časového hľadiska.

Čo vás najviac prekvapilo a prekvapuje v pozitívnom zmysle?

Ivana: Naozaj ma prekvapuje, že aj popri práci mám možnosť v štúdiu ďalej pokračovať na magisterskom stupni a sú mi aj prispôsobené podmienky na štúdium.

Čo vás najviac prekvapilo a prekvapuje v negatívnom zmysle?

Ivana: V negatívnom zmysle ma prekvapilo najmä to, že zrazu s nástupom do práce boli na mňa kladené veľké nároky. Zistila som, že ošetrovateľstvo nie je len o „ ošetrovaní“, ale sestra je zahltená množstvom administratívnej práce, kde potom ostáva menej času práve pre pacienta, respektíve na úkor pacienta a času tráveného s ním.

Tamara: Práca sestry si vyžaduje určitú flexibilitu a schopnosť prispôsobiť sa rôznym situáciám. Často sa môžu objaviť neočakávané udalosti alebo zmeny, ktoré vyžadujú okamžitú zmenu priorít a reakciu. Ako už spomína Ivanka, aj napriek práci je nám umožnené pokračovať v štúdiu naďalej, čo rešpektujú naše nadriadené a podporujú nás v tom. 

Čo vás najviac teší, uspokojuje?

Najviac nás teší, ak pacienti úprimne poďakujú. Vtedy môžeme cítiť, že naša práca má naozaj zmysel. Nie vždy ide len o ošetrovanie či iné odborné činnosti, ale často stačí úprimný úsmev, dotyk alebo slovo, ktoré práve potrebujú počuť. Keď vidíme, že to pomohlo, odchádzame domov s krásnym pocitom, že sme čo i len maličkosťou pomohli pacientom a pre pacientov to pritom znamenalo tak veľmi veľa.

Ako ste sa adaptovali na štúdium?

Nemôžeme tvrdiť, že štúdium bolo ľahké, najmä vďaka nespočetnému množstvu hodín praxe na oddeleniach a rovnako teoretickej výučby, ale zvládli sme to. Už v prvom ročníku sme si vytvorili neformálne kamarátstvo siedmich dievčat, bez ktorých by sme si nevedeli predstaviť celé naše štúdium. Niekto by nás pokojne mohol pomenovať aj „sedem statočných“. Podporujeme sa od prvého ročníka, spolupracujeme a pomáhame si počas štúdia, ale aj mimo neho. Študujeme spolu všetky aj na magisterskom stupni a je to na nezaplatenie. Vždy sa máme na koho spoľahnúť, sme tu jedna pre druhú. Aj tomuto vďačíme našej univerzite, pretože toto kamarátstvo bude pravdepodobne trvať už navždy. A navyše zdravotníci – teda aj sestry musia, alebo by mali, vždy spolu držať ako jeden pevný tím.

Najviac nás teší, ak pacienti úprimne poďakujú. Vtedy môžeme cítiť, že naša práca má naozaj zmysel.

Ako ste sa adaptovali na povolanie sestry na vašom pracovisku?

V priebehu celého bakalárskeho stupňa sme mali možnosť nahliadnuť na každé oddelenie v rámci Fakultnej nemocnice v Trnave. Každá sme iná, jedinečná, a práve preto si každá vyberá iné pracovisko. Pozitívne hodnotíme, že ako sme prechádzali jednotlivými oddeleniami, mali sme možnosť byť konfrontovaní s tzv. „sociálnymi či psychosociálnymi“ problémami kliniky či oddelenia. To nám otvorilo okná a dvere pre naše ďalšie objavovanie, nachádzanie a seba konfrontovanie. Nebudeme tvrdiť, že je práca niekde ľahšia či ťažšia. Každé oddelenie má svoje čaro, plusy či mínusy. Nám učarovala chirurgia, na ktorej aj spolu pracujeme. Počas štúdia sme tu strávili najviac času a nejakým spôsobom sme tu boli už ako „doma“. Vďaka tomu sme po nástupe do práce ovládali chod – prevádzku oddelenia, a ľahšie sme sa adaptovali. Najdôležitejším faktorom v práci je vedieť sa vzájomne podporiť a spríjemniť si službu. Aj v prípade, že máte náročný deň, musíte sa vedieť zasmiať.

V tomto povolaní by malo byť pre každú jednu sestru základnou náplňou, ktorá sa premietne v každom jej odbornom výkone, ľudská pomoc pacientom (nie iba technická). Nie všetci pacienti sú vďační za našu prácu. Stretávame sa často s nie veľmi príjemným prístupom či už od samých pacientov alebo ich príbuzných. Nech sa akokoľvek snažíme, nevyhovieme každému. Môže nás to v značnej miere ovplyvniť, ale uvedomujeme si, že sme tu nato, aby sme pomáhali a nevzdávali sa. Tiež vieme, že pacienti reagujú rôzne na svoje ochorenie a problémy s ním spojené. Na druhej strane sú pacienti, ktorí si nás nesmierne vážia a sú vďační, že sme tu pre nich. Povolanie sestry patrí medzi významné povolania, aj keď v spoločnosti sa status tohto povolania zvyšuje len „veľmi jemne“ a nepripisuje sa mu dôležitosť, akú by si náležite a právom zaslúžilo. Povolanie sestry je spojené s morálnym predpokladom. Netýka sa to len odborných vedomostí, zručností, ale je nutná schopnosť vedieť jednať s ľuďmi, vedieť spolupracovať v kolektíve, riadiť spolupracovníkov, zvažovať postupnosť výkonov a hodnotiť činnosti.

Čo by ste zlepšili na pracovisku?

Ivana: Zlepšila by som motiváciu sestier. Na oddelení realizovať semináre týkajúce sa nových, modernejších postupov, aby sa zlepšovala kvalita ošetrovateľskej starostlivosti. Bohužiaľ, naše oddelenie nedisponuje jedálňou pre pacientov a pacienti jedia na izbe. To by sa určite malo zmeniť, aby mali pacienti vyhovujúce podmienky na bežné činnosti. Zlepšila by som dodržiavanie kompetencií, či už z pohľadu sestry, zdravotníckeho asistenta, ale aj lekára. Nehovoriac o ďalších úkonoch, ktoré sestra vykonáva bez toho, aby mala na ne oprávnenie. To môže viesť k značnej demotivácii sestier, kde pociťujú ešte väčšiu psychickú záťaž a stres z týchto úkonov. Okrem toho majú menej času sa venovať sesterským povinnostiam a hlavne pacientom.

Ako sú podľa vás vnímané sestry spoločnosťou a ako pacientmi?

Každý deň vidíme rôzne seriály alebo filmy z nemocničného prostredia. Stáva sa, že prejav médií o profesii – povolaní sestry nie je príliš lichotivý a taktiež celkový obraz, ktorý o nás sestrách vytvárajú, nie je vždy reálny. Vysielané programy propagujú sestry ako neskúsené, sesterskú prácu vykonávajú lekári a v neposlednom rade pracujú na modernom oddelení, kde vždy všetko dokonale funguje. Verejnosť si následne myslí, že takto to je aj v realite. Že sestra nemá až toľko povinností v práci a jej práca nie je až taká zložitá. Sestry sú v seriáloch zapájané do rôznych konfliktov medzi kolegami a rôznych románikov na pracovisku. Tak vzniká hanlivá predstava a ľudia sú presvedčení, že takto to funguje aj v našich nemocniciach. Naozaj ošetrovateľstvo, reálna práca sestry, jej úlohy, povinnosti a pod. sú médiami veľmi málo propagované. Býva taktiež zvykom, že sú sestry stvárňované v rôznych sexistických kostýmoch. Veľmi nás mrzí, že spoločnosť takto dehonestuje krásne, hoci náročné povolanie sestier a neuznáva, nerešpektuje našu dôležitú úlohu.

Ak máte nejaký výnimočný zážitok z praxe, môžete nám ho opísať?

Od určitých vecí je potrebné, aby sa vedeli sestry odosobniť. Čo sa týka pomenovaní od pacientov, tých sme si už vypočuli mnoho. Od pekného oslovenia sestrička to malo naozaj ďaleko. Vypočuli sme si, ako sme odporne uvarili obed, ktorý samozrejme nevaria sestry, ako si možno niekto myslí. Ráno nám pacienti poprajú dobrú noc a večer privítajú s úsmevom, či sme sa tiež dobre vyspali ako oni. Pacient či spoločnosť si nevie predstaviť, koľko práce sestra má, a to aj v noci, pretože práca nie je len o pacientoch, ale aj o dokumentácii a podobných záležitostí, ktoré sú akoby „neviditeľné“. Ďalším úsmevným zážitkom bolo, keď najdôležitejšou potrebou o 3:30 v noci bolo, aby sme prišli nemenovanej pacientke „poškrabkať“ palec na nohe.

Čo vám prináša povolanie sestra a naopak, čo vám berie?  

Tamara: Povolanie sestry prináša mnoho vecí, ako je napríklad dobrý pocit vnútorného naplnenia zo starostlivosti o druhých, príležitosť pomáhať ľuďom v ich najťažších dňoch a možnosť budovať si dôveru a vzťahy s pacientmi či ich rodinami. Na druhej strane je práca sestry náročná a emocionálne vyčerpávajúca. Stretávame sa so situáciami, ktoré sú emocionálne náročné a ťažké. Je evidentne jasné, že pacienti, ktorí sú hospitalizovaní dlhšiu dobu ako býva zvykom, často prirastú k srdcu a vytvoria si so sestrami úprimný vzťah. Zároveň je práca sestry náročná aj fyzicky, s dlhými hodinami práce a často spojená so stresom vyplývajúcim z rýchleho tempa a okamžitého rozhodovania. Napriek tomu by som si iné povolanie nevybrala a nevedela ani len predstaviť.

Ivana: Naozaj mi prináša moje povolanie radosť, aj keď je to občas veľmi ťažké. Niekedy sa stáva, že človek má veľmi málo času pre seba, pre svoju rodinu a pre svoje záujmy. Tým, že sa pracuje na našom oddelení dvanásť hodín a je nás veľmi málo, tak v službách sme častejšie ako doma. Samozrejme, sme viac unavené a možno práve preto chceme voľný čas stráviť radšej sami so sebou a nemáme čas ani na vlastnú rodinu, blízkych alebo priateľov. Sme radi, keď môžeme byť konečne doma, aspoň jeden deň v príjemnom kľude. A práve to mi povolanie sestry berie – čas, ktorý som bola zvyknutá tráviť s priateľmi alebo niekde na výlete kedykoľvek, keď som chcela. Avšak byť sestrou by som si vybrala určite znovu.

Vaše plány do budúcnosti – osobné, pracovné, profesionálne?

Tamara: Budúcnosť si nevyberáme, ale môžeme sa k nej priblížiť a tvoriť ju. Určite chcem zostať v pracovnej pozícii sestry. Avšak prvým krokom je momentálne úspešne ukončiť magisterské štúdium. Chcela by som sa naďalej vzdelávať a venovať špecializačnému štúdiu, aby som mohla ešte účinnejšie pomáhať pacientom. Osobne si želám pokračovať v rozvíjaní svojich záujmov a zručností mimo pracovného prostredia. Venovať sa činnostiam, ktoré mi prinášajú v živote určitú radosť a vyváženie. Celkovo by som chcela žiť naplnený a vyvážený život, kde by som svoju prácu ako sestra mohla spájať so svojimi osobnými cieľmi a záujmami, a tak prispievať k blahobytu iných ľudí, ale aj seba samej.

Ivana: Môj najbližší plán je dokončiť magisterský stupeň. Ak to bude úspešné, tak sa pohrávam s myšlienkami aj ďalšieho vzdelávania. Na druhej strane by som si samozrejme chcela založiť v blízkej dobe rodinu a mať dieťa. Avšak naďalej sa chcem vzdelávať, aby som mohla prispieť k lepšej ošetrovateľskej starostlivosti.

Krátené, editované.

Vychádza v časopise Universitas Tyrnaviensis 3/2024.