Vo vysokom školstve pôsobí už viac ako 23 rokov.

Vo vysokom školstve pôsobí pani docentka Miriam Slaná už viac ako 23 rokov. Cenu Martina Palkoviča získala za zásluhy o rozvoj odboru sociálna práca na našej fakulte, s ktorou ju spájajú študentské časy (študovala v rokoch 1993 – 1997) a aj pôsobenie v akademickom senáte. Dnes je garantkou rôznych študijných programov a tiež garantuje nový bakalársky program Rozvoj dieťaťa a štúdium rodiny. Porozprávali sme sa s ňou nie len o práci:

Ste členkou Európskeho výskumného inštitútu sociálnej práce. Akými úlohami sa aktuálne v rámci inštitútu zaoberáte?

-Európsky výskumný inštitút sociálnej práce má niekoľko dôležitých oblastí záujmu. K hlavným patrí výskumná činnosť so zameraním na komparatívny výskum. Ďalej je to publikačná a vydavateľská činnosť. Od jeho založenia v roku 2007 bolo pod hlavičkou ERIS zorganizovaných 15 konferencií. Päť z nich sme zorganizovali my v Trnave. Ďalšou kľúčovou aktivitou sú Jarné školy sociálnej práce pre študentov doktorandského a magisterského štúdia. To je veľmi užitočný priestor nielen pre študentov, ale všetkých učiteľov a výskumníkov, v rámci ktorého sa navzájom informujeme o aktuálnych výskumných témach v krajinách Európy. Posledné dve Jarné školy boli on-line, takže sme mali účastníkov z už aj mimo európskych krajín, z USA, Indie a Austrálie. V ostatnom období rezonovali témy migrácie, chudoby, ochrany detí. Všetky tieto boli spracované aj v monografiách, ktoré boli v ERISe vydané. Naša katedra sa úspešne zapojila do projektu budovanie hodnôt vo vzdelávaní v sociálnej práci. Opätovne sa „vraciame“ k téme etiky a filozofie v sociálnej práci.

Svoje odborné znalosti prednášate aj na univerzitách vo Francúzsku a v Nemecku. V čom je pre študentov či akademikov zo západnej Európy naša sociálna práca zaujímavá, podnetná?

-Ak mám byť úprimná, tak to, že ju ešte niekto za tie peniaze robí. Keď porovnávame aký majú sociálni pracovníci plat v západných krajinách a u nás (vzhľadom na priemernú mzdu v krajine), tak je to pre študentov a aj kolegov zo zahraničia nepochopiteľné. A určite nie podnetné. Naposledy sme mali u nás študentov z Nemecka a Francúzska. Predstavili sme im niektoré zariadenia v Trnavskom kraji. Veľmi ocenili, že v tak skromných podmienkach dokážu ľudia z praxe pracovať s vysokou mierou kreativity a sú pozitívni a motivovaní.

V rámci odboru sociálna práca sa zameriavate na sociálnu prácu v zdravotníctve, konkrétne zameranú na osoby so zdravotným postihnutím. Čo sú pre Vás zásadné zmeny v základných právach osôb so zdravotným postihnutím za posledné desaťročie?

-Áno, venujem sa problematike zdravotného postihnutia, v posledných rokoch výskumne najmä deťom so zdravotným postihnutím. Potešujúce je, že deti, žiaci a študenti so zdravotným postihnutím sa vzdelávajú na všetkých stupňoch štúdia. Je ale pravda, že je to oblasť, v ktorej nás čaká veľa práce. Vidím že je to téma, ktorú si osvojuje celá spoločnosť. Vedie, respektíve, malo by nás to viesť, k vyššej miere tolerancie a empatie. Som rada, že od roku 2014 existuje Služba včasnej intervencie, ktorá je určená na podporu detí so zdravotným postihnutím a ich rodinám. Rodičia, ktorým sa narodí dieťa so zdravotným postihnutím prežívajú na začiatku po narodení dieťaťa ťažké chvíle. Pomoc v tomto období je veľakrát neoceniteľná.

Vediete, v rámci výuky, sociálno-psychologické výcviky zamerané na komunikáciu. Ako komunikujú dnešní študenti v porovnaní so svojimi kolegami spred 10 rokov? Zmenil sa v niečom „jazyk“, komunikácia študentov oproti minulosti?

-Iste, jazyk sa mení. Súčasná generácia bohato komunikuje medzi sebou prostredníctvom sociálnych sietí. Pred desiatimi rokmi, keď sedeli študenti pred našou kanceláriou a čakali na vyučovanie, tak sme ich chodili „utišovať“ aby sa tak nahlas nerozprávali, lebo ich bolo počuť až dnu. Teraz tam sedia, pozerajú do mobilov a nikto sa nerozpráva...

Ale, ako som si všimla, po takmer dvoch rokoch, niektorí veľmi zle prežívajú absenciu osobných kontaktov medzi sebou a aj s učiteľmi. Verím, že keď budeme mať spolu face to face výcvik, budú motivovaní, nabudení a zdieľni. Teším sa na to čo mi porozprávajú.

O Vás je známe, že nie ste fanúšikom sociálnych sietí. Prečo je tomu tak?

-Sociálne siete samé o sebe nie sú hrozbou. Tá vzniká až ich možným zneužitím. Obsah sa nám vymyká spod kontroly. Názory odborníkov a laikov majú rovnakú váhu. Pravda je to čo poviem „ja“, čo je jedným z typických znakov „postfaktovej“ doby. Čím ďalej tým viac vidíme, že nám sociálne siete prinášajú chaos a nedorozumenie medzi ľuďmi, narúšajú nám vzťahy. Mne osobne vadí vysoká miera agresivity a vulgarity a to všetko je umožnené anonymitou, respektíve falošnou identitou. Mám pocit, že nám sociálne siete prerástli cez hlavu. Mali nám slúžiť a stali sme sa ich obeťami a otrokmi.