Oľga Kabátová sa stará o slabých a bezvládnych: „Sú vďační za každú minútu s vami"
„Keď sme chorí, je fajn, keď sa o nás niekto postará, ošetrí nás a je pri nás. A to nás choroby netrápia tak často ako starého človeka. Viete, ako dobre mu padne, že je niekto pri ňom, že ho niekto ošetrí, pripraví čaj alebo kávu, ktorú už tak dlho nepil? Niekedy stačí len to, že mu niekto s láskou natrie vyschnutú kožu, ktorá svrbí a ťahá,“ hovorí sestra Oľga Kabátová.
Stará sa o slabých a bezvládnych ľudí v liečebni pre dlhodobo chorých v Hlohovci. Živí ju práca, ktorú by nemohla robiť, keby k nej nemala vzťah. Pacienti v liečebni sú totiž veľmi špecifickí a rôznorodí. „Práca s chorými, často nesebestačnými či imobilnými ľuďmi je veľmi náročná po fyzickej i psychickej stránke. Okrem odbornej ošetrovateľskej starostlivosti sa tu dôraz kladie i na starostlivosť základnú, čo znamená kúpanie, polohovanie, kŕmenie či prebaľovanie pacientov. Práve preto by si mnohí mohli myslieť, že je táto práca nudná, depresívna či neodborná. Opak je však pravdou,“ popisuje Oľga Kabátová, ktorá zároveň pôsobí ako odborná asistentka na Katedre ošetrovateľstva Trnavskej univerzity.
Na dôkaz svojho tvrdenia prikladá fotografiu s jedným z jej pacientov, ktorý si s ňou veľmi rád robil „selfie“. „Myslím si, že tam depresívne nepôsobíme...“ Geriatrické a gerontologické ošetrovateľstvo vo všeobecnosti nepatrí medzi obľúbené odbory či už medzi študentmi alebo sestrami. Je o to vzácnejšie, že v spomínanej liečebni praxujú študenti Katedry ošetrovateľstva Fakulty Zdravotníctva a sociálnej práce na Trnavskej univerzite. Okrem praktických zručností tu nadobúdajú i tie nemenej dôležité ako sú komunikácia, ľudský prístup a úcta k starším. To by mala byť, pre ľudí vo všeobecnosti, samozrejmosť nielen v októbri – v Mesiaci úcty k starším.
„Pacientom nezáleží na tom, či dostanú taký alebo onaký liek. To je samozrejmé. Ale záleží im na tom, či sa o nich zaujímate, či sa s nimi rozprávate, či si na nich nájdete čas. A za každú minútu, ktorú s nimi trávite mimo odborných výkonov sú veľmi vďační,“ hovorí sestra, ktorá robí svoje vysnívané povolanie. Myslí si, že je úžasné vidieť, ako sa z ľudí odkázaných na pomoc stavajú ľudia sebestační, z imobilných chodiaci, zo smutných veselí.
„Vždy sa pacientom snažím dať čo najviac pozitívnej energie, radosť a úsmev. To naozaj ocenia. A to je jeden z dôvodov, prečo je táto práca krásna. Každá jedna služba mi dáva nové skúsenosti a zážitky. Každý jeden deň prináša iný príbeh. Pamätám si na jednu úžasnú a vďačnú rodinu a pani Anku, ktorá bola jej srdcom. Najskôr bola u nás hospitalizovaná jej svokra, ktorej stav však už bol terminálny a po čase zomrela.
Bolo úžasné vidieť, ako za ňou dennodenne jej príbuzní chodili, kŕmili ju, rozprávali sa s ňou. Po čase sme hospitalizovali jedného pána po cievnej mozgovej príhode. Bol imobilný a nerozprával. A pani Anka s celou rodinou sa k nám opäť vrátili. Bol to totiž jej manžel. História sa opakovala, tentokrát však so šťastným koncom – dennodenné návštevy, cvičenie, trénovanie reči a chôdze a to všetko so zapojením celej rodiny na čele s pani Ankou, priniesli želaný výsledok a uzdravenie. Vtedy som pochopila význam rodiny.“
Uverejnené na: www.atlas.sk
