Nejde o obetu, ide o službu blížnemu

ANDREA BOTÍKOVÁ (47) stojí na čele Katedry ošetrovateľstva na Fakulte zdravotníctva a sociálnej práce Trnavskej univerzity v Trnave. Nedávno absolvovala humanitárnu misiu v Grécku, kde pomáhala utečencom. Katolícke noviny sa s Andreou Botíkovou rozprávali o službe núdznym, ale aj o tom, čo je dôležité pre študentov, ak sa rozhodnú pre odbor ošetrovateľstvo.

Ste vedúcou Katedry ošetrovateľstva na Fakulte zdravotníctva a sociálnej práce Trnavskej univerzity. Ako ste sa dostali k profesionálnej forme ošetrovateľstva, čo sa týka vašej nedávnej misie v Grécku na pomoc utečencom?
Ako dobrovoľníčka – sestra. Fakulta zdravotníctva a sociálnej práce Trnavskej univerzity úzko spolupracuje v rámci humanitárnych projektov s Vysokou školou zdravotníctva a sociálnej práce sv. Alž­bety v Bratislave. Ide o jeden z mnohých, no pre mňa z prvých humanitárnych projektov Vysokej školy zdravotníctva a sociálnej práce sv. Alž­bety.

Je pre vás prax v teréne vo vašej funkcii potrebná?
Na výkon mojej funkcie – vedúca katedry – až tak veľmi nie. Hoci bolo dobré vidieť, ako funguje, spolu­pracuje tím v teréne, v prirodzených podmienkach. Teda v pod­mien­­­­­kach, ktoré sú sťažené a človek musí často veľmi improvizovať. Z môjho pohľadu je dobré, ak je teória s praxou prepojená. Vo svojej pedagogickej praxi, pri výchove budúcich sestier, si dokonca myslím, že zdravotnícka – ošetrovateľská prax je nevyhnutná. Reálne príklady z praxe sú pre študentov v peda­gogickom procese silnou motiváciou pri štúdiu, na lepšie zapamätanie si nových informácií a upevnenie získaných vedomostí.

Kde všade ste doteraz pôsobili a pomáhali?
Moja prvá misia bola v Grécku, no verím, že nie je posledná.

Ako vysvetľujete svojim študentom, že iba teória nestačí?
Pre výkon nášho povolania ses­try sú doležité nielen teoretické vedomosti, ale i praktické zručnosti. Snažím sa študentom objasniť a priblížiť vysokú mieru zodpovednosti za svoje rozhodnutia. Práca s človekom – či s chorým, či so zdravým, si vyžaduje v prvom rade ľudský a empatický prístup. Na začiatku štúdia odporúčam všetkým novoprijatým študentom, že ak sa na štúdium ošetrovateľstva prihlásili z dôvodu získania vysokoškolského titulu, aby štúdium ihneď opustili. Taktiež im vravím, že toto štúdium je veľmi náročné, no zároveň veľmi krásne. Snažím sa študentov motivovať k tomu, aby pristupovali ku každému pacientovi – v ambulancii, nemocnici, stacionári – tak, akoby tam bol ich blízky.

V ošetrovateľstve, sociálnej práci a zdravotníctve sa treba azda až nadmieru obetovať a zaprieť sám seba, lebo do popredia musí ísť ten druhý človek – núdzny, chorý, tr­piaci. Ako túto službu a obetu vnímate a prežívate vy?
Z môjho pohľadu nejde o obetu, ide o službu blížnemu. Buď to – pomáhať druhým – človek v sebe má, alebo nie. Ježiš pred mnohými rokmi vyslovil krásnu myšlienku: Všetko, čo chcete, aby ľudia robili vám, robte aj vy im (Mt 7, 12). Povolanie sestry je zároveň poslaním. Mali by sme pomáhať tým, ktorí nás potrebujú, bez ohľadu na vek, pohlavie, rasu či vierovyznanie. Ďakujem Pánu Bohu za túto skúsenosť a uvedomenie si faktu, že nám je v tomto živote veľmi dobre, že nič nám nechýba a že máme uspokojené všetky základné potreby.

Pomáhali ste aj migrantom v utečeneckom tábore. Čo – podľa vašej osobnej skúsenosti – najviac potrebovali a ustavične potrebujú?
Najviac potrebujú psychickú podporu a pomoc. Ich výraz tváre vo väčšine prípadov hovorí za všetko.

Ľudská blízkosť zaväzuje. Potrebovali niektorí utečenci iba objatie, úsmev či milé slovo?
Takmer všetko z toho.

Väčšina z nás vníma utečenecké tábory iba cez médiá, najmä cez spravodajstvo v televízii. Lenže toto naše povrchné vnímanie utečeneckej problematiky je často skres­lené a s množstvom predsudkov. S ktorými predsudkami sa v tejto sfére stretávate najčastejšie vy?
Ľudia sú rôzni. Stretla som sa s rôznymi názormi a otázkami: Nemôžeme sa od nich nakaziť? Neprinesú sem nejaké ochorenie? Znásilňujú tam ženy?
Moja rodina a priatelia ma pri mojej misii v Grécku plne podporili a som im za to nesmierne vďačná.

Podľa pápeža Františka je nevyhnutné, aby verejná mienka bola korektne informovaná, lebo inak to môže byť na úkor migrantov. Zažili ste na vlastnej koži dez­informácie?
Samozrejme, médiá majú veľkú silu.

Môžete sa s nami podeliť o príbehy utečencov, ktoré vás osobitne zasiahli?
Priestor na osobné rozhovory s utečencami som veľmi nemala, keď­že sme mali veľa práce v ambulanciách – cez ošetrenia detí i dospelých pacientov, upratanie a dez­infekciu priestorov, sťahovanie skríň, nábytku – jednoducho všetko, čo bolo potrebné urobiť v oboch kempoch v Alexandrii a vo Veroii. Skôr išlo o krátke gestá ako úsmev, výmenu pohľadov, pohladenie, povzbudenie. Mnoho z nich anglicky nehovorí a ku všetkému sme potrebovali tlmočníka.
Poznám prerozprávaný príbeh mladého muža – tiež tlmočníka Mohammeda Noura. (Mala som pocit, že snáď všetci sa volajú Mohammed .)
Pri bombardovaní Aleppa počas troch rokov so svojím starším bratom pomáhal zraneným a zasypaným ľuďom v ruinách zničeného a zbombardovaného mesta. Pri jednom útoku našiel svojho brata ležať v bezvedomí a kaluži krvi. Mohammed bol sám zranený, a keď sa v nemocnici zotavil, dozvedel sa smutnú správu, že jeho brat útok neprežil. Mohammed, ako aj ostatní mladí muži zo Sýrie, túži študovať na univerzite, chce si založiť vlastnú rodinu a chce si budovať svoj bezpečný domov vo svojej rodnej vlasti. Nechcel opustiť svoju krajinu, svoju rodinu, ale nemal iné východisko. Väčšinu týchto mladých mužov postretol podobný osud, že prišli o všetko. A tak sa vydali na cestu do Európy. V nádeji, že ich čaká lepší, krajší, pokojnejší a najmä bezpečnejší život. Nechceli zotrvať v krajine, kde by sa museli pripojiť k niektorej z armád, kde vlastne nikto nevie, za čo a za koho bojujú. Ich jedinou túžbou je žiť pokojný a bezpečný život, najideálnejšie by bolo v ich vlastnej krajine – vo vlasti, ktorú milujú, kde sa narodili, kde žili, a kde sú hlavne doma.

S akým najhorším zdravotným stavom ste sa u utečencov stretli?
Počas môjho krátkeho pobytu, ktorý trval jeden týždeň, bolo veľmi chladno a mrazivo aj na podmienky v Grécku. Mala som možnosť vidieť rôzne ochorenia – od najľahších ako kašeľ a nádcha, cez zápaly pľúc, zápaly močových ciest, zápaly očí až po tie najťažšie ako popáleniny, epileptické záchvaty a tetanické kŕče.

Ste s niektorými utečencami doteraz v kontakte?
Neviem, či to možno nazvať kontaktom, ale občas si napíšem cez WhatsApp (takmer všetci majú mobily) s jedným z mladých chlapcov – volá sa Mohammed, ktorý nám robil tlmočníka z angličtiny do arabčiny. Je priateľský a snaží sa občas napísať a rozprávať po slovensky. Už vie základné frázy ako – ahoj, ako sa máš, čo robíš a pod. Je to veľmi milé.

Teroristické útoky v Európe a na Blízkom východe spôsobili, že utečenecká vlna šíri strach. Tiež sa hovorí, že migranti sú neprispôsobiví a hľadajú ekonomické zabezpečenie. V prvom rade sú to však ľudia a my by sme sa k nim mali správať ako ľudia, nie ako vlci. Akým spôsobom možno nájsť v sebe ten „správny“ pohľad na tento problém?
Vysvetlenie je veľmi jednoduché. Moje povolanie je zároveň aj poslanie, a keďže som zdravotná sestra, pomáham tým, ktorí ma potrebujú, a pomáham tam, kde ma potrebujú. Je jedno či doma alebo napríklad v Grécku.

Od začiatku migračnej krízy v Európe sa hovorí, že by sme mali utečencom poskytnúť konkrétnu pomoc. Možno to riešiť aj cez Tr­navskú univerzitu?
Z môjho pohľadu je niekoľko možností – napríklad motivovaním študentov na túto prácu a účasťou na týchto humanitárnych projektoch po skončení štúdia. Počas štúdia, myslím si, študenti by boli určite nápomocní, avšak nie je v mojej kompetencii študentom takýto pobyt v utečeneckom tábore umožniť. Ale beriem to ako výzvu.

V súvislosti s migrantmi sa ho­vo­rí aj o potrebe výmeny skúseností a solidarite zo strany všetkých krajín na svete, ktoré môžu a sú ochotné pomôcť. Odkiaľ pochádzali ľudia, ktorí tiež ako vy pomáhali utečencom? Z akých krajín a z akých organizácií boli?
V našom Tropic Teame boli Slováci a Česi. Ale v tábore pomáhali ľudia z UNHCR a Červeného kríža, ktorí boli z rôznych krajín. Okrem Grékov tam boli Angličania, Nemci, ale aj dobrovoľníci pôvodom zo Somálska.

Uverejnil: Katolícke noviny