Už pri voľbe výskumného problému v rámci konkrétnych sociálnych výskumov ide o to, zvoliť si problém, vyriešením ktorého sa dosiahnu také závery, ktoré budú významným prínosom nielen pre spoločenskú prax, ale aj pre teoretické bádanie. To ale predpokladá dobre poznať potreby spoločnosti, citlivo diferencovane poznať „miesta úzkych profilov”, ktoré brzdia jej napredovanie. V sociálnych vedách a obzvlášť v sociálnej práci sa doporučuje skúmať to, čo „voľným okom”, bez podrobnej analýzy nie je dobre viditeľné, resp. to, čo sa bežnom chápaní považuje prirodzené. Ale „prirodzenosť” v mnohých prípadoch znamená, že nejaká ideológia (teda nemusí to byť vždy bezprostredné násilie) daný jav považuje za prijateľný, za niečo, čo je v poriadku, s čím musíme žiť, načo sme od nepamäti zvyknutí (napr. vládu mužov nad ženami, bezdomovectvo niektorých skupín ľudí, alebo jednoducho to, že existujú takí, ktorí disponujú mocou a takí, ktorí nad inými vládnu). Je to dôsledok dlhodobého zvykania, dôsledok presviedčania, autority, manipulácie médií, teda dôsledok fungovania rôznych foriem symbolického násilia. S tým, čo považujeme za prirodzené, sa uspokojujeme aj napriek tomu, že je to veľmi často nespravodlivé. Nehovoriac o tom, že rôzne záujmy sa vzťahujú aj k tomu, aby neboli dobre viditeľné mechanizmy, ktoré spôsobujú nedôstojné alebo nespravodlivé situácie. Teda sociálny výskum tam dokáže plniť svoju skutočnú funkciu, kde sociálne vzťahy niečo – zvyčajne vedome – ukrývajú, resp. tam, kde niektoré javy ako napr. moc, nespravodlivosť, odkázanosť, nerovnosť sa javia ako prirodzené. Pri formulácii cieľa musíme zdôrazniť, čo sledujeme v záujme ďalšieho rozvoja vedy, ďalšieho rozvoja praxe, ako aj v záujme ďalšieho skúmania daného sociálneho javu (ktorý z pochopiteľných dôvodov sme nestačili alebo nedokázali vyriešiť v celej šírke a hĺbke).