Historický typ racionality - určitý, celej civilizačnej epoche zodpovedajúci, globálny spôsob „videnia“ sveta, jeho (vedeckého i mimovedeckého) poznania, chápania a pretvárania, resp. ako kognitívny model a civilizačný vzorec danej historickej epochy. Rôzne historické typy racionality sa odlišujú svojím kategoriálnym, logickým a metodologickým axiologickým a praxeologickým vybavením, chápaním vzťahu medzi rozumom, vôľou a citom, a svojím sociálnym rámcom a kontextom.

Staroveký, antický (aristotelovský) typ racionality - vzniká z racionality každodenného vedomia a prvobytnej mytológie. Mýtus sa premieňa na logos a utvára sa systém filozofia-veda. Spôsob „videnia“ sveta sa tu sprostredkuje sieťou filozofických kategórií, centralizovaných okolo kategórie veci (podstaty), kvality a vzťahu podobnosti. Na tomto základe sa rozvíja zárodková indukcia a formálna dedukcia. (vložiť ked sa klikne na indukciu a dedukciu)

Antický typ racionality bol dominantným typom racionality prvej civilizačnej vlny.(vložiť viac info ked sa klikne na túto vetu)
Vo vnútri antického modelu sa formujú základy rozvinutejšieho typu - Archimedova fyzika, Eukliedova geometria, stoická logika).

Moderný typ - novoveký typ racionality - sa rozvinul na báze descartovsko-newtonovského ponímania vedy a aj na báze dvoch revolúcií: kopernikovskej a darvinovskej. Spôsob „videnia“ sveta sa v danom prípade už sprostredkuje rozvinutejšou sieťou filozofických a vedeckých kategórií, centralizovaných okolo kategórie kvantity. tento základ podnietil vznik analýzy a syntézy, abstrakcie a konkretizácie, indukcie a dedukcie. Výsledky myšlienkovej činnosti sú vyjadrené prostriedkami modernej formálnej logiky. Na tomto pojmovom a logickom základe sa utvára metodológia založená na experimente, metódach vzťahovej a kauzálnej analýzy, abstrakcie a idealizácie, vzťahovej a kauzálnej indukcie a rozvinutej formálnej dedukcie a na výstavbe vedeckých teórií.

Neklasický typ racionality - vznikol transformáciou novovekého typu racionality..). Formuje sa vyvinutejší systém vedeckých kategórií centralizovaných okolo takých pojmov ako je interakcia, dialektická opozícia a konanie. Prehlbujú sa formy analýzy a syntézy, abstrakcie a konkretizácie, indukcie a dedukcie až do poznania kvalitatívneho rozdielu vnútri totožnosti. Prehlbuje sa chápanie sociálneho rozmeru ľudského konania (ako vzťahu človeka k prírode a človeka k človeku). Formovanie sociálneho kontextu neklasického typu racionality možno vidieť v prechode od filozofie človeka konzumného typu k filozofii človeka ako ľudsky tvorivej bytosti, v plnom rozvinutí demokracie v oblasti politickej, v demokratizácii, humanizácii, etizácii a ekologizácii ekonomiky, v demokratizácii duchovno-kultúrnej sféry a v plnom rozvinutí občianskej spoločnosti. Neklasický typ racionality by sa mal stať dominantnou formou tretej civilizačnej vlny.

Antický typ racionality bol výrazom potrieb a záujmov starovekých a stredovekých spoločností, založených na otrockej a nevoľníckej práci.