Klasická definícia z roku 1902 – látka, ktorá sa vylučuje zo špecializovanej žľazy do krvu, trasportuje sa krvou na vzdialenejšie miesta a tam vykonáva aj v pomerne malých koncentráciach pomerne výrazné biologické účinky.
Do novšej definície sa zohľadňuje objavenie nových látok, ktoré sa netrasportujú krvou (rastové faktory), objavenie nových vlastností -zakódovanie určitej informácie do štruktúry hormónu, ktorý po naviazaní sa na príslušný receptor spúšťa vnútrobunkový aktivačná program. Konečným dôsledkom kaskády vnútrobunkových dejov je pôsobenie n genetický materiál jadra s následnou tvorbou nových bielkovín enzýmového, štruktúrneho alebo prohorónového charakteru.
Nová definícia rozširuje starú definíciu: