Poruchy sluchu môžu byť do určitej miery kompenzované načúvacími aparátmi. Otázkami a problematikou starostlivosti o jedincov s poruchami sluchu sa zaoberá surdopédia.

Vrodené poruchy sluchu predstavujú prekážku v primeranom vývine dieťaťa. Slabo počujúce dieťa má výrazne obmedzené vnímanie sluchových podnetov z okolia, nepočuje ohlasy okolo seba, a tým nemá vytvorené podklady pre rozvoj reči. Dieťa získava menej informácií, jeho skúsenosti sú chudobnejšie, myslenie jednoduchšie, viazne chápanie abstraktných pojmov. Nedostatok komunikačných možností obmedzuje aj sociálny kontakt dieťaťa. Deti so sluchovým postihnutím majú menšiu slovnú zásobu, majú problémy pri nadviazaní kontaktov v prostredí počujúcich. Jedinci s týmto postihnutím sa horšie orientujú v niektorých sociálnych situáciách, neovládanie reči im zabraňuje dozvedieť sa o zážitkoch a o citovom rozpoložení ostatných ľudí.

Sebaovládanie nepočujúcich detí je nezrelé, afektívne prejavy sú bez zábran, časté sú emocionálne výbuchy. Osobnosť dieťaťa s ťažkým sluchovým postihnutím charakterizuje citová nezrelosť, egocentrizmus, výbušnosť a vzťahovačnosť.

Získané sluchové chyby sa do rozvoja reči premietajú odlišne. Oproti vrodeným chybám majú výhodu v tom, že reč a jej gramatická stavba sú už vybudované. Jedinec môže vedieť aj čítať a písať.

Aj pri úplnej strate sluchu je v tomto prípade zachovaná komunikácia a prijímanie informácií písomnou formou. Pri získanej strate sluchu prežívajú postihnutí ťažké depresie, cítia sa izolovaní. Dôležitým faktorom zvládania takýchto situácií je podpora sociálneho prostredia, v ktorom sa jedinec pohybuje. Pre pacienta s týmto postihnutím je dôležité zabezpečiť nácvik odpozorovania z úst, prípadne nácvik a osvojenie si znakovej reči.