K nadmernej stimulácii vedú nové, príliš silné a meniace sa podnety, nároky na zmenu stereotypov; chudoba, nedostatok zmyslovej stimulácie, monotónna činnosť; časový stresor, (činnosť v časovej tiesni, subjektívne pociťovaný nedostatok času); skutočné či možné ohrozenie života a iných dôležitých hodnôt, napr. zdravia, životných perspektív, sociálnej pozície (nepriateľské správanie sociálneho prostredia voči jedincovi, interpersonálne konflikty).

Za zakladateľa tradície systematického výskumu stresu je väčšinou považovaný kanadský fyziológ, endokrinológ a psychológ maďarsko-rakúskeho pôvodu H.B.Selye.

Selye zisťoval, prečo expozícia rovnakému množstvu tých istých stimulov vyvoláva reakcie rôznej intenzity u rozličných jedincov. Pravdepodobne ide o faktory súvisiace s genetikou, vekom alebo pohlavím na jednej strane a environmentálne podmienky, rodinné alebo skupinové vplyvy, osobné zvyklosti na druhej strane. Reakcie jedinca sú ovplyvnené aj vnímaním udalostí. Pre každého človeka má rovnaký stresový podnet rozdielnu intenzitu. V živote sa stretávame aj s tým, že to, čo sme inokedy zvládli bez problémov v inom čase a hlavne inej situácii, spôsobí stresovú reakciu. Hranicu medzi oboma pólmi podstatnou mierou určuje naše aktuálne prežívanie. Zhruba platí, že keď je stres slabší, organizmus si naň postupne zvyká, otužuje sa. Keď je veľký, môže organizmus ochorieť. Stres má v podstate ochranný význam. Pripravuje telo na to, aby sa s prekážkou buď vyrovnalo, alebo aby od nej utieklo. Toto sa uskutočňuje viacerými reakciami, ktoré zvyšujú pozornosť, zrýchľujú dýchanie a činnosť srdca, zvyšujú krvný tlak, menia činnosť svalov atď.