Diagnostický test je test, ktorý môže byť uskutočnený viacerými spôsobmi a jeho cieľom je diagnostikovať ochorenie u pacienta, teda rozlíšiť, čo je normálne a čo abnormálne. Diagnostické testy môžu byť realizované v laboratóriu, na základe anamnézy, fyzikálneho vyšetrenia, zobrazenia alebo fyziologického merania.

Pri určovaní diagnózy lekárom pravdepodobnosť prevažuje nad istotou, že diagnóza je skutočne správna. Preto by si každý klinik mal byť vedomý istých vzťahov medzi vlastnosťami testu a informáciami, ktoré tento diagnostický test poskytuje.

Základný vzťah medzi výsledkami testu a presnou diagnózou môže byť definovaný štyrmi rôznymi situáciami, ak berieme do úvahy, že diagnostický test sa považuje za pozitívny (abnormálny stav) a negatívny (normálny stav) a ochorenie je, alebo nie je prítomné.

Tieto situácie môžu byť považované za správne, ak je test pozitívny v prípade ochorenia (skutočne pozitívny výsledok) a negatívny v neprítomnosti ochorenia (skutočne negatívny výsledok).

Chybné situácie nastávajú vtedy, ak je test negatívny v prípade ochorenia (falošne negatívny výsledok) a pozitívny, ak ochorenie nie je prítomné (falošne pozitívny výsledok).

Aby sme vedeli definovať presnosť diagnostického testu, porovnávame jeho výsledky s výsledkami tzv. zlatého štandardu, teda testu, ktorý je schopný poskytnúť informáciu, či je ochorenie skutočne prítomné alebo nie. Toto vyšetrenie môže byť jednoduché a lacné, ale častejšie sa stretávame v praxi s veľmi komplikovanými a drahými vyšetreniami, ktoré dokonca môžu byť pre pacientov aj rizikové a to je aj dôvod, prečo sa na diagnostiku používajú testy iné aj s rizikom možnosti chybnej klasifikácie ochorenia.

V prípade niektorých ochorení však neexistujú objektívne kritériá pre stanovenie diagnózy. Príkladom môže byť diagnostika angíny pectoris, kde je stále najlepším diagnostickým prostriedkom starostlivo vykonaná anamnéza. Aj keď existuje množstvo merateľných prejavov (kľudové a záťažové EKG, a i.), žiaden z nich nedokáže jednoznačne potvrdiť alebo vyvrátiť diagnózu. Keď teda neexistuje žiadne diagnostické vyšetrenie, ktoré môžeme považovať za zlatý štandard, za štandard sa považuje vyšetrenie, ktoré síce nie je úplne presné, ale v súčasnosti je najlepšie. A tak môže dôjsť ku skresleniu, kedy sa presnosť diagnostického testu určuje porovnaním s nepresným testom, čo logicky môže spôsobiť paradoxnú situáciu.

Pre vyjadrenie presnosti diagnostického testu sa používajú termíny ako je senzitivita, špecificita, pravdivosť diganostického testu, negatívna a pozitívna prediktívna hodnota.